Dostať sa do Sýrie za každú cenu

Autor: Milan Pivka | 29.9.2015 o 16:30 | (upravené 30.9.2015 o 10:35) Karma článku: 11,48 | Prečítané:  5871x

Dnes keď sa Európa otriasa pod náporom utečeneckej krízy mi pripadá neskutočné že my sme pred časom museli riešiť úplne opačný problém.

Nedávno uplynuli 4 roky, čo sme sa v sýrskej Palmýre dozvedeli o páde lietadla hokejistov Lokomotivu Jarosľavľ. Na ich pamiatku sme si pripili v ruinách púštnej oázy. Boli sme zrejme jedni z posledných turistov čo mali to šťastie, nakoľko Islamský štát vyčíňa ďalej a veselo ničí kultúrne dedičstvo celého ľudstva.

Trasa našej cesty viedla zo Slovenska cez  Balkán do Turecka a odtiaľ do Sýrie. Na tri dni sme si odskočili do Libanonu, opäť Sýria, Jordánsko, a odlet z izraelského Tel Avivu.

Pred cestou sme si potrebovali vybaviť sýrske víza a navyše nás média ustavične bombardovali informáciami o zhoršujúcej sa politickej  situácii a bezpečnostných problémoch v Sýrii. Navštívili sme sýrskeho honorárneho konzula v Bratislave, ktorý nás ubezpečil že všetko je v poriadku, ponúkol nás pistáciami a vystavil nám dvojvstupové víza.

bashar everywhere
citadela v najväčšom sýrskom meste - Allepo
Palmýra - celkový pohľad
Palmýra
Palmýra
Palmýra
križiacky hrad Krak des Chevaliers- ešte v pôvodnom stave..
najkrajšia stránka môjho pasu, moderné ručne písané sýrske víza a anolovaný vstup do libanonu

Vyrazili sme a všetko šlo podľa plánu. V Sýrii však už bolo cítiť napätie. Kvôli útokom nepremávali vlaky, mesto Homs bolo uzavreté a čiastočne zničené po potlačení povstalcov. Keď kamarát z autobusu fotil guľometné hniezdo na križovatke tak celý autobus skoro nedýchal.

Pravidelné boli cestné kontroly a presuny vojenskej techniky.  Zreteľný  bol aj strach domácich, z ktorých časť vyjadrovala podporu súčasnej garnitúre a časť túžila po zmene. Od turecko-sýrskej hranice sme šli do Aleppa kde sme strávili dva dni a zamierili na juh a potom na východ do Palmýry, odtiaľ prenajatým taxíkom so zastávkou na Krak de Chevaliers až na libanonskú hranicu.  Problém bol aj s dopravou z Palmýry, keďže sa nás každý taxík bál vziať aby nemal problémy. Nakoniec sa jeden podujal ale bolo na ňom vidieť že je rád, keď sa nás na hranici zbavil.  Tri dni sme strávili v Libanone a mali v pláne po návrate do Sýrie stráviť pár dní v Damasku. Tu sme mali objednaný  5* hotel, ktorý bol počas nepokojov za veľmi dobrú cenu.

Z Bejrútu sme chceli ísť autobusom ale prišiel k nám Sýrčan, neoficiálny taxikár, ktorý sa ponúkol že nás odvezie až do Damasku k nášmu hotelu. Po tom ako sme dohodli cenu sme vyrazili. Hranica nebola ďaleko a libanonskou výstupnou kontrolou sme prešli hladko. Potom sme pokračoval asi 5 km uzemím nikoho na sýrsku stranu hranice. Vstúpili sme do budovy colnice odovzdali pasy a čakali. Po čase sa nám prestalo pozdávať správanie policajtov a začali sme tušiť isté komplikácie.  Stále si podávali naše pasy a gestikulovali. Nakoniec si nás zavolali a povedali nám, že do Sýrie nemôžeme ísť, nakoľko sme si upravovali víza.

 To nám vyrazilo dych. Pozreli sme si pasy a skutočne bolo vidieť, že dátumy boli prepisované..  To sme si skôr nevšimli, pretože to bolo celé v arabčine.  Napadlo nám že to musel opravovať konzul, lebo sa asi pomýlil v dátume našej cesty. Argumentovali sme, že sme predsa už raz do Sýrie na tieto víza vstúpili a všetko bolo v poriadku a že len prechádzame cez Damask a máme odlet lietadla z Ammánu.  To ich neobmäkčilo. Nepomohlo ani to, keď sme povedali že my predsa  nemáme žiadny dôvod na prepisovanie údajov a že chybu asi spravil konzul v Bratislave. Odbili nás ,že to bol konzul a konzuli predsa chyby nerobia...

Už začal byť nervózny aj náš vodič, lebo videl že asi ďalej pôjde sám.  Začal od nás pýtať plnú cenu za odvoz ale my sme mu núkali len polovicu, keďže nás odviezol len do polovice cesty a viac sme ani nemali pri sebe. Ten bol celý červený od zlosti a asi po 15 minútach nadávok a pľuvancov na našu adresu vyštartoval do Sýrie...

My sme zostali v území nikoho a policajti s vojakmi nás dosť dôrazne vyháňali z priestoru colnice.. Zavolali sme na naše veľvyslanectvo do Damasku. Tam nám len stroho oznámili, že sa jedná o problém medzi nami a sýrskym štátom a preto nemajú dôvod zasahovať. Nezabudli zdôrazniť že nám neodporúčajú cestovať do krajiny, kvôli bezpečnostným rizikám. Tak sme im poďakovali a poznamenali že sme v Sýrii strávili posledné dni a vieme o situácii zrejme viac ako naši diplomati zavretí v Damasku na ambasáde a sledujúci CNN a Al Džazíru. Ešte sme poznamenali že v prípade skutočných problémov budeme radšej kontaktovať České zastupiteľstvo.  Za pravdu nám dal aj krok Američanov, ktorí sa neskôr po uzatvorení svojej ambasády nechali zastupovať Čechmi :)

Skúšali sme aj volať konzula do Bratislavy aby im vysvetlil, že sa proste pomýlil. To sa nám však opakovane nedarilo. Museli sme teda prejsť na libanonskú stranu hranice, vrátiť sa do Bejrútu, nájsť sýrsku ambasádu. A potom už len dúfať, že sa spoja s konzulom v Bratislave a jeho kolega v Bejrúte za neho potvrdí do pasov že víza sú platné...

Libanonských peňazí sme sa zbavili skoro všetkých už pred hranicou, tak sme museli risknúť. Povedali sme taxikárovi aby nás odviezol na druhú stranu a dali sme mu drobné čo zostali a utekali rýchlo preč.

Potom sme sa spýtali čo máme spraviť aby sme sa dostali spať do Libanonu. Pozerali na nás ako na totálnych cvokov a odviedli nás za veliteľom zmeny. Ten bol našťastie priateľský a vtipkár. hneď na úvod sa nás pýtal, či nechceme aj nocľah a ukázal nám na útulnú celu a putá za ním. Zdvorilo sme odmietli a vysvetlili mu našu situáciu.  Poslal nás do kaviarne aby sme si prefotili  stranu pasu s výstupnou pečiatkou Libanonu a potom nám anuloval výstup z Libanonu a mohli sme sa vrátiť.

Na hranici sme vybrali peniaze a zamierili s ďalším taxikárom spať do Bejrútu a dúfali, že ešte niekoho zastihneme na ambasáde Sýrskej arabskej republiky.  Po chvíli blúdenia sme to našli a samozrejme už bolo zatvorené.  Začali sme zvažovať čo ďalej. Rozhodli sme sa, že počkáme do zajtra a prídeme na ambasádu. Ak by sa nám to nepodarilo, tak by sa nám celý plán zosypal a museli by sme letieť buď do Ammánu alebo rovno domov. 

Keďže sme nevedeli koľko financií budeme potrebovať, tak sme sa rozhodli prenocovať na miestnej, inak veľmi  peknej pláži a vychutnať si nočnú atmosféru „Paríža východu“.  Súčasne sme sa stále pokúšali spojiť s konzulom v BA. Mobilné siete v Libanone nám v tom však veľmi nepomáhali. Po ťažkej noci sme prišli hneď ráno na ambasádu v centre Bejrútu.

Tu si nás asi hodinu a pol nikto ani nevšimol aj keď sme tam museli vypadať medzi záplavou arabov dosť exoticky. Nakoniec sme jednému úradníkovi vysvetlili že potrebujeme hovoriť s konzulom.  Čakali sme ďalej, po ďalšej hodine prišla sympatická slečna s tým že konzul dorazí o ďalšiu polhodinu a spýtala sa či nemáme tel. kontakt na konzula v BA.  Dali sme jej číslo na mobil aj pevnú linku a začali sa cítiť o trochu lepšie.

Medzitým dorazil aj konzul. Oznámili nám, že sa nemôžu do Bratislavy dovolať ale že to budú skúšať a máme prísť neskôr.  Šli sme teda do kaviarne a skúšali sme sa mu dovolať aj my. Kamarátovi sa to nakoniec podarilo na asi miliónty pokus a rýchlo mu vysvetlil kde je problém. Konzulovi svitlo že je zle a chcel sa porozprávať so svojím kolegom. Tak sme bežali asi kilometer späť na ambasádu a vleteli dnu napriek bezpečnostnej kontrole a dali mobil do ruky prvému úradníkovi, ktorý s ním šiel za konzulom. Po asi pol hodine sa vrátil  aj s telefónom s tým že máme ďalej čakať. Mysleli sme si že sa to vyrieši jedným razítkom a budeme môcť pokračovať ďalej ale o chvíľu sme zistili že nie. Prišla konzulova sekretárka s našimi pasmi a povedala, že nám nemôžu pomôcť, lebo tie víza boli vystavené v Bratislave. Dodala, že máme dve možnosti. Buď si víza necháme opraviť na Slovensku alebo si vybavíme nové v Bejrúte expresne do troch dní...

Poďakovali sme sa za pomoc a nevedeli čo ďalej. Skúsili sme ešte zavolať do Bratislavy a znova sa nám to zázrakom podarilo.  Konzul nám povedal, že sa máme ponáhľať na hranicu. Tam sa máme hlásiť u veliteľa základne kpt. Amira, ktorý vie o našej situácii a bez problémov prejdeme. Rýchlo sme vyrazili na rovnakú cestu akú sme absolvovali včera a dúfali, že dnes bude mať lepší koniec.

Po príchode na hranicu sme zaskočili nášho šoféra aj policajtov, keď nás očakával sám veliteľ a poprial nám šťastnú cestu. Po tejto skúsenosti sme už nemali chuť v Sýrii ďalej zotrvať a navyše bol piatok, kedy boli po večerných modlitbách najväčšie nepokoje. V Damasku sme teda len zmenili auto a šoféra a vyrazili do oveľa kľudnejšieho  Jordánska.  Keby Libanonci a Sýrčania vedeli že pokračujeme až do Izraela, ktorý ako štát neuznávajú a sú s ním technicky  vo vojne, tak by nám vstup ani náhodou nepovolili.  Jordánci majú s Izraelom pragmatickejšie vzťahy takže to už pre nás bolo jednoduchšie. Až po návrat domov sa nám už komplikácie vyhýbali, až na extra dôkladnú kontrolu v Izraeli, kde sme všetkých ohúrili zbierkou rázítok v pasoch od ich arabských „priateľov“.

Teraz už len spomíname ako sme sa museli dostať do Sýrie v čase, keď odtiaľ každý utekal. Našťastie sme sa vrátili šťastne a jediným mínusom bol pomerne veľký účet za telefonáty s konzulom..

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?